martial Arts

AIKIDO

„Ak je Tvoje srdce dosť veľké na to, aby objalo tvojich protivníkov, dokážeš skrze nich vidieť a vyhneš sa ich útokom. Ako náhle ich objímeš, budeš schopný ich viesť Chodníkom tebe určeným nebom a zemou.“

O-Sensei Morihei Uyeshiba (1883-1969)

V preklade znamená Aikido spôsob alebo cestu zjednotenia (harmónie) duševnej energie a tela, "cesta harmónie ducha" Myšlienka je riadiaca sila, telo predvádza činy a duša všetko spája. Je to teda cesta k vytvoreniu harmónie medzi fyzickou a duševnou silou. Ide o výcvik koordinacie, zpôsob posilnenia tela a myslí, splynutie individuálnej fyzickej a psychickej sily tak, že sa z človeka stane viac ucelená bytosť. Aikido kladie dôraz na sústredenie myšlienok a jednania, a na sústredenie duševnej enegie KI. Aikido je spôsob sebaobrany, ktorým sa dá ubrániť jednému, ale aj viacerým útočníkom. Pri technikách aikido sa využíva energia útočníka, preto cvičenie ako také nie je naročné na fyzickú silu. Z tohto dôvodu je aikido možné cvičiť do vysokého veku života. Cvičiť môžu aj osoby, ktoré nie jú fyzický zdatné. Korene aikida siahaju hlboko do histórie Japonska. Zakladateľom novodobého aikida je: O-SENSEI MORIHEI UYESHIBA.

Ten vytvoril v prvej polovici 20 - tého storočia množstvo techník z ktorých poznáme dnešné aikido. Na rozdiel od iných bojových umení BUDO ma aikido slúžiť výhradne na obranu a aj to len k nevyhnutnému eliminovaniu útočníka, úlohou je utočníkovi neublížiť. Tieto zásady presadzoval O-sensei celý život. V 50-tých rokoch je aikido dostalo do Japonska a rýchlo sa rozšírilo po celom svete. K jeho obľube prispeli samozrejme aj jeho žiaci O-senseie, ktorí sú po celom svete a šíria aikido a odkaz O-senseie ... Aikido môže mať pre každého človeka iný význam. Pre niekoho je dokonalým prostriedkom na dosiahnutie fyzickej zdatnosti, zatiaľ čo iní ho považujú za ideálnu sebaobranu. Môže však znamenať oveľa viac. Môže vám ukázať cestu k poznaniu a obrode seba samého, pretože odraz na mláke neprezrádza jej hĺbku. Je lepšie zapáliť sviečku, než preklínať tmu.

Tradičné aikido je výnimočným systémom sebaobrany. Držania, znehybnenia, hody, údery a kopy sa používajú na potlačenie a zastavenie akéhokoľvek útoku. S rovnakou účinnosťou ho môžu praktizovať všetci bez ohľadu na vek, pohlavie alebo silu. Sebadisciplína, poriadok, úcta, snaha o dokonalosť, lojalita, spolupráca, zdvorilosť, skromnosť a slušnosť spolu s poctivým prístupom k výučbe a sebazdokonaľovaniu predstavujú základ životnej filozofie a hodnôt tradičného aikido. Tradičné aikido je vynikajúci systém pohybu. Rozvíja všetky svalové partie, zlepšuje kardiovaskulárny systém, podporuje tiež pozitívny pohľad na svet. Prirodzene zvyšuje sebadôveru cvičenca a jeho schopnosti zvládať krízové situácie, aj každodenný život. Aikido využíva hlavne energiu protivníka, biomechaniku človeka a nervové centrá. Nepozná zdravotné obmedzenia. „Je vynikajúcou sebaobranou práve pre ženy, keďže pri ňom nie je potrebná fyzická zdatnosť, a je aj výborným spôsobom fitnes. Pri hodových technikách dostane zabrať hlavne svalstvo nôh, brucha a chrbta, pri úchopoch si posilníte ruky a hornú časť tela.“

 

KENDO

Cesta meča, nie je len jedno z najstarších bojových umení, ale jedno z umení najviac spojených so samurajmi. Kendo sa vyvinulo zo smrteľnej formy šermiarskeho umenia a dnes je populárne na celom svete a venujú sa mu tisíce mužov a žien. Ken znamená meč a Do znamená spôsob cesty, voľne preložené je to ,,Cesta meča,,. Na povrchu sa Kendo javí iba ako telesná činnosť, ale pod povrchom má mnoho výhod, ktoré je možné získať za nejaký čas, vďaka poctivosti, úsiliu a skúmaniu samého seba. Aby sa obmedzil počet vážnych zranení, bola vymyslená bezpečná cvičebná zbraň z bambusu Shinai a ľahké brnenie Bogu. Kendo, využívajúce toto vybavenie, nahradilo v 19. storočí veľkou mierou predchádzajúce, viac nebezpečné metódy tréningu. Kendo má vycvičiť ľudský charakter uplatňovaním zásad meča Katana. Cieľom je formovať myseľ a telo, zušľachťovať silného ducha a správnym a presným cvičením smerovať k zdokonaleniu sa v umení Kendo, vážiť si ľudskú láskavosť a česť, stretávať sa s ostatnými s úprimnosťou a vždy sa usilovať o zušľachtenie seba samého. Takto bude človek schopný milovať svoju krajinu, spoločnosť a priateľov, prispeje k rozvoju kultúry a napomôže mieru a šťastiu medzi všetkými ľuďmi.

Kendo ako ho poznáme sa zrodilo asi pred 200 rokmi, kedy bol bambusový meč Shinai určený k výcviku dávneho bojového umenia meča. Toto bojové umenie je však staršie viac ako tisíc rokov. V 16. storočí, v dobe, kedy Japonsko zachvátili celonárodné občianske vojny o zjednotenie a následníctvo, bola technika ovládania meča otázkou života a smrti. Bojovníci boli cvičení k tomu, aby zaobchádzali s mečom, ako by bol ich predĺženou pažou. Drevené meče sa často používali k výcviku. Nakoniec sa ustálili pravidlá pre zaobchádzanie s mečom, ktoré sa nazývajú Kata a sú základnými formami Kendo. Medzi bojovníkmi bolo mnoho vynikajúcich šermiarov, ktorí založili vlastné školy, ktorých bolo v histórii asi 600. V období vojen bolo ich hlavnou úlohou zabiť protivníkov.

Preto boli bojovníci Bushi cvičení usmrcovať okamžite, aby nespôsobovali zbytočné utrpenie. Taká bola etika boja s mečom. Pre zvládnutie Kendo boli Kata vždy veľmi dôležité. Avšak len ich kombinácie nestačia k osvojeniu si techniky, ktorá si vyžaduje čeliť všetkým situáciám v boji s mečom. Takéto cvičenia Kendo napomáhali k istejšiemu zaobchádzaniu s bambusovými mečmi Shinai a väčšej rýchlosti sebaobrany. Dnešní vyznávači Kendo cvičia najskôr s bambusovými mečmi a učia sa Kata s použitím pravých alebo drevených mečov. Kendo znamená skutočne ustavične cvičiť sústredenosť mysle a ťažko sa dá osvojiť slovným výkladom. Filozofia Kendo sa dá osvojiť len prostredníctvom tela. Je to vlastne celý život trvajúci výcvik, často krát mnohými cvičený až do 70, ba i 80 rokov života.

 

IADO

Je obtiažne určiť doslovný preklad tohto slova, snáď najpresnejšie vystihneme jeho význam ak ho nazveme Cestou harmónie ducha, tela a meča. Dalo by sa povedať, že sa jedná o jedno z najťažších bojových umení, pretože Iado sa cvičí osamote, bez partnera. A tak je veľmi ťažké previesť správnu techniku „len“ proti imaginárnemu protivníkovi. Hlavný dôraz je kladený na techniku rýchleho tasenia meča a úplne očistenej mysle. Jedine dokonale kľudná a vyrovnaná myseľ, zbavená myšlienok na víťazstvo ci prehru, víťazí skôr než dôjde k skutočnému boju. Táto technika dala možnosť zrodu formám Iai, tiež zvaným Kata, ktoré tvoria najpodstatnejšiu zložku Iado v podobe, v akej ho dnes poznáme. Kata sa cvičí osamote bez partnera, skutočným nepriateľom sa tu stáva vlastné Ja. V tejto chvíli, ktorá je mimo čas a priestor je naozaj možné prekonať svoje slabosti psychické, fyzické i technické. A tak meč - nástroj smrti sa tu stáva nástrojom života, pretože podstatou Iaido nie je zabiť nepriateľa, ale zvíťaziť nad sebou samým. Takže Iado nemožno nazvať športom. Iado je v prvom rade Cesta, Cesta naplneným životom.

Počiatky Iado sú úzko späté s vývojom japonského šermu, avšak Hayashizaki Jinsuke Minamoto no Shigenobu, ktorý v druhej polovici 16. storočia zakladá školu Muso Shinden silne ovplyvnenú Zen-budhizmom, tak dáva ucelený výzor systému Iai. Pôvod Muso Shinden Ryu siaha k samurajovi Hayashizaki Jinsuke Minamoto no Shigenobu (1546-1621), ktorý keď dosiahol vek 21 rokov odišiel do Shintoistickej svätyne a strávil tam sto dní. Podľa vízie, ktorú mal v sne, neskôr vyvinul Batto - techniky (to sú techniky tasenia meča jedným plynulým pohybom, ktorý je aj následným útokom). Tento štýl pomenoval Shinmei Muso Ryu. Bola to prvá systematizovaná Iai škola (niekoľko podobných techník rýchleho tasenia meča bolo už používaných v niektorých starých Ken-jutsu školách). Neskôr jeho študenti pomenovali tento štýl Shin Muso Hayashizaki Ryu.
Verí sa, že Hayashizaki osobne zdôrazňoval aj duchovnú stránku tréningu. Existuje aj kláštor, Hayashizaki-Iai-Jinja, ktorý mu je zasvätený. Ak sa vrátime k historickému pôvodu, tak Muso Shinden Ryu, tak ako ho poznáme dnes, sa sformovalo až okolo roku 1900. Nakayama Hakudo Sensei, ktorý celý svoj život zasvätil štúdiu Kendo a Iado, prišiel k záveru, že klasické umenie meča musí byť sprístupnené aj obyčajným ľuďom a čo najširšej verejnosti, aby prežilo a ďalej sa rozvíjalo v meniacom sa modernom svete. Preto sformuloval Muso Shinden Ryu Kata, pričom použil techniky zo starých škôl Omori Ryu a Eishin Ryu. Jeho najdôležitejšou myšlienkou bolo, že tréning s mečom nie je už praktické umenie, no je to spôsob ako zdokonaliť seba nie len po stránke fyzickej, ale aj duchovnej.

Meč už nie je nástrojom na zabitie nepriateľa, ale nástrojom na zabitie a porazenie vlastného ega. V Iado sa precvičujú základné pohyby a techniky tela, meča a energie KI a ďalším krokom je tradičná forma, známa ako KATA. Každá forma učí zásady správneho držania tela a meča. Mnohé z foriem sú niekoľko sto rokov staré. Iaido udržiava veľkú tradíciu. K správnemu seku musí Iadoka používať časť meča zvanú Monouchi, čo je približne 20 cm od špičky-hrotu meča, kde je účinok seku najväčší. Súčasné Muso Shinden Ryu obsahuje štyri stupne, jednotlivé štýly, ktoré Iaidoka – cvičenec Iaido postupne študuje. Ďalej bol vytvorený akýsi základ pod názvom Sei Tei Iai, ktorý je potrebné zvládnuť ako prvé, aby cvičenec získal potrebnú zručnosť pri zaobchádzaní s mečom a mohol sa venovať ďalším zložitejším štúdiám.

 

WING TZUN KUNG FU

Čína je domovom mnohých bojových umení. Podľa legendy vzniklo Ving čun kung fu v južnej časti tejto krajiny pred zhruba asi 250 rokmi. Zrodilo sa v komplikovaných podmienkach - cisárovo vojsko vypálilo šaolinský kláštor v provincií Fatšan a počas útoku bola zavraždená väčšina majstrov bojových umení. Väčšina obyvateľov kláštora zahynula v plameňoch. Zachránili sa iba piati významní majstri, ktorí sa podieľali na vyvoji nového bojoveho systému. Boli známi ako „piati starší“:
1- Ng Mui- budhistická majsterka
2- majster Chi Shin
3- majster Pak Mei
4- majster Fuk To Tak
5- majster Miu Hin.

Toto bojové umenie bolo prísne utajované a postupovalo sa z generácie na generáciu. Pretože všetci títo majstri boli veľký odporcovia vládnucich Manchov, museli sa rôzne skrývať a meniť svoju identitu. Cestovali po celej krajine a obohacovali čínske legendy o množstvo nových príbehov. Budhistická majsterka Ng Mui sa usadila v kláštore „Bieleho žeriava“ na hore Tai Leung, na hranici provincií Szechuan a Yunnan, kde sa naplno venovala meditácii a bojovému umeniu. Ako žena však nemala dostatok sily na praktikovanie tvrdého Shaolinského Kung Fu, v ktorom bol aspekt sily obzvlášť kultivovaný, a preto sa venovala vývoju nového štýlu. Tento bol pravým opakom štýlov starých, v ktorých víťazil ťažší a silnejší. Jej nový štýl bol poddajný proti hrubej sile, obsahoval len techniky využiteľné v boji a neobsahoval hlboké postoje starých štýlov. Pozostával z troch kuenov bez zbraní či pomôcok a jedného kuenu na drevenom panákovi. Ng Mui však už bola znudená z jednotvárneho života v kláštore a po nejakej dobe sa rozhodla pokračovať vo svojej ceste. Svojej žiačke im Wing Tzun povedala, aby nový štýl nevyučovala verejne, ale aby si našla aby si našla vhodného nasledovníka. Neskôr, keď sa Wing Tzun vydala za Leung Bok Chana, často spolu debatovali o Kung Fu. Jej muž ju však nebral príliš važne. Sám bol totiž bojovníkom Kung fu a myslel si, že jeho slabá žena nemôže rozumieť bojovému umeniu viac, než on. Keď však mal možnosť porovnať svoje Kung Fu s umením svojej ženy, bol šokovaný! Koľko krát spolu bojovali, toľko krát bol porazený. Umenie svojej ženy obdivoval a začal s ňou pravidelne cvičiť. Z úcty k svojej manželke a učiteľke nazval tento nový- doposiaľ nepomenovaný štýl po nej- WING TZUN KUNG FU.

Len pred nedávnom sa dostala širokej verejnosti možnosť oboznámiť sa s týmto účinným štýlom. Dôvodom bola revolúcia, ktorú vo svete kinematografie spustil Bruce Lee. "Malý drak" bol vo svojej mladosti cvičencom tohto štýlu a mnohé jeho prvky dokázal úspešne spropagovať pred kamerou. Masový záujem verejnosti podnietil to, že sa Ving čun kung fu odtajnilo a začalo sa šíriť po celom svete. V dnešnej Číne sa bojovým umeniam nevenuje (azda s výnimkou Tai či) veľké množstvo ľudí. S väčším záujmom o tréning bojových umení sa možno stretnúť práve v Európe, alebo USA a mnohí majstri pochádzajú práve z týchto krajín. Aj Ving čun kung fu svojim prenesením do západných krajín stráca tradičný prejav, nekladie sa až taký dôraz na obradnú stránku. Neustála práca na zdokonaľovaní štýlu však pokračuje, ba dokonca by sa dalo povedať, že nikdy nebola taká intenzívna. Je to pochopiteľné vzhľadom na multikultúrnosť prostredia, ako aj veľkú konkurenciu medzi štýlmi rôznej proveniencie.

 

JUDO

„Existuje princíp, ktorý sa reálne aplikuje vo všetkých prípadoch? Áno, existuje jeden - je to princíp maximálnej efektívnosti činnosti, pri minimálnej psychickej a fyzickej námahe. Dal som tomuto princípu absolútnej všeobecnosti názov JUDO.“

Jigoro Kano (1860 -1938)

Judo je typickým športovým zápasom, v ktorom pri vlastnom výkone - stretnutí ide o prekonanie súpera fyzickou, technickou a taktickou prevahou. Pri riešení úlohy vlastného výkonu sa v džude uplatňuje veľké množstvo pohybových zručností prevažne veľmi zložitej štruktúry. Kontakt medzi oboma súpermi nastáva prostredníctvom úchopu za športový úbor - kimono. Pravidlá dovoľujú obmeňovať úchop a využívať prakticky všetky časti tela v kontakte so súperom v priebehu boja. Vlastný zápas prebieha na rovnom, pevnom, dostatočne pružnom zápasisku, ktoré umožňuje rýchle pohyby a pritom poskytuje dostatočnú ochranu pri pádoch. Charakter hlavných vonkajších faktorov, t.j. športového úboru, zápasiska a pravidiel, predurčuje veľkú premenlivosť pohybového obsahu džuda.

Náplň techniky džuda tvoria predovšetkým chvaty, ktoré majú pomerne stabilnú štruktúru, vďaka tradičnému rozdeleniu a metodike nácviku, ktoré sa od vzniku džuda v podstate zachovali dodnes. Chvatom z postoja hádže džudista súpera priamo na chrbát v ktoromkoľvek smere, rýchlo a dostatočne silno. V boji na zemi sú tri typické spôsoby chvatov - držanie, škrtenie a páčenie v lakťovom kĺbe. Okrem chvatov tvoria náplň techniky džuda ďalšie typické prvky. Sú to rôzne spôsoby úchopov, postojov, pohybu po zápasisku, ďalej úhyby, úniky, blokovanie, protichvaty a tiež pády, ktoré majú ochrannú funkciu. V podmienkach stretnutia sa chvaty a ďalšie prvky techniky obmieňajú, kombinujú v boji v postoji i v boji na zemi.

Prechody z boja v postoji do boja na zemi sú plynulé a prirodzené. Značná premenlivosť technického obsahu džuda, mimoriadny rozsah technických prostriedkov na prekonanie súpera umožňuje tiež veľkú rozmanitosť a premenlivosť taktických prvkov boja a taktických situácií. Toto všetko kladie vysoké požiadavky na komplexný rozvoj pohybových schopností ako sú sila, rýchlosť, obratnosť a kĺbová ohybnosť. Pre džudo sú typické vysoké požiadavky na schopnosť predvídania súperových zámerov, na nezávislé rozhodovanie sa a na vysokú vôľovú aktivitu. Dôležité sú schopnosti ako postreh či istota pohybu. Charakter džuda prináša mimoriadne veľké nároky na vytrvalosť vo vynaložení vôľového úsilia.

 

KARATE DO

Pôvod Karate sa datuje ďaleko do minulosti, pred viac ako tisíc rokmi. Vtedy navštívil indický mních Daruma Taishi (Bodhidharma) kláštor Shaolin v Číne (provincia Henan), kde učil svojich žiakov metódam rozvoja vytrvalosti a fyzickej sily, ktoré boli nevyhnutné k tomu, aby mohli žiaci znášať kázeň, ktorá bola súčasťou ich náboženstva. Tu začal vyučovať Chan (Zen) budhizmus, pričom fyzická tréningová jednotka sa ďalej rozvíjala a prispôsobovala až sa nakoniec stala tým, čo dnes nazývame Shaolinskou metódou boja. Postupom času sa stali shaolinský mnísi preslávenými bojovníkmi a ich metóda sa začala označovať ako Shorinji Kempo. Spolu so šírením Zen-budhizmu sa začalo šíriť aj toto bojové umenie po celej Číne. Svoju cestu si prostredníctvom vojenských vyslancov, obchodníkov a nadšencov boja holými rukami našlo aj na ostrov Okinawa kde sa zmiesilo s okinawským umením boja nazývaným Te alebo Tode. A tak začalo pomaly vznikať to, čomu dnes hovoríme Karate.

Tode, nazývané aj ako Okinawa-Te sa ďalej rozvíjalo ovplyvnené viacerými faktormi, vrátane politických: Už samotná poloha ostrova Okinawa ho predurčovala k čulým obchodným návštevám. Svoje útočisko tu hľadalo aj množstvo stroskotancov, ktorí stroskotali v tejto oblasti. O tento ostrov sa neustále škriepili dve veľmoci: Čína a Japonsko. Obidve krajiny už vlastnili vlastné systémy boja holými rukami alebo so zbraňou. V roku 1392 sa na príkaz čínskeho cisára vysťahovalo z Číny na Okinawu 36 rodín. Od roku 1404 vysielala Čína v pravidelných intervaloch na Okinawu svojich vojnových vyslancov, ktorý významne ovplyvnili okinawské Tode. V roku 1429 zjednotil kráľ Sho Hanshi Okinawu, pričom zakázal akékoľvek nosenie zbraní. Tento zákaz logicky podporili rozvoj bojového umenia bez zbrane nazývaného Tode. V roku 1609 obsadil Okinawu japonský klan Satsuma, ktorý pokračoval v zákaze nosenia zbraní. Satsuma klan silne terorizoval domorodé obyvateľstvo, čo malo za následok utajené tréningy. V tomto období vznikali techniky, ktorých účinnosť musela byť zaručená aj proti ozbrojenému samurajovi v brnení. Je prirodzené, že vzor v oblasti bojových umení hľadalo veľa bojovníkov v Číne, kam boli ochotní vycestovať na mnoho rokov.

Nakoľko výuka bojových umení v tomto období prebiehala tajne, neviedli sa žiadne záznamy o týchto tréningoch či o nacvičovaných technikách. Vieme len, že tréning sa konal často v noci a väčšinou v rodinnom kruhu. Tajne sa vyučovalo až do konca vlády klanu Satsuma (1872). Okrem Goju Ryu je ešte mnoho ďalších štýlov Karate ako napríklad: Uechi Ryu, Shorin Ryu, Tomarite, Nahate, Kyokushinkai, Kenpo ... Do WKF sú zaradené tieto štýly : Goju Ryu, Shotokan Ryu, Shito Ryu,Wado Ryu. Zakladateľom školy Shito ryu je majster Kenwa Mabuni (1889-1952), žiak majstrov menom Anko Itosu (1831-1916) a Kanryo Higaonna (1853- 1916). Zakladateľom moderného Karate bol sensei Gichin Funakoshi(1896 - 1957).

 

JU JUTSU

Ju Jutsu bol pôvodne súhrnný názov pre všetky bojové formy systému prázdnych rúk.
Vzniklo ako druhotný systém v BU JUTSU. BU JUTSU (staršia forma čítania je BUGEI) označenie japonského bojového umenia ako celok. Zahŕňa takzvané formy "JUTSU" (umenia). Pevný zoznam BUGEI nebol nikdy vytvorený. Fujita Seiko, vedec zaoberajúci sa touto problematikou, vypracoval zoznam 34 umení KAKUTO (bojových) BUGEI, z ktorých na ilustráciu spomenieme iba niektoré:

KENJUTSU - umenie meča (útočné)
IAIJUTSU - umenie meča (obranné)
BO JUTSU - umenie boja s palicou
TESSEN JUTSU - použitie železného vejára
JUTTE JUTSU - použitie krátkej kovovej tyčky
KYU JUTSU - umenie lukostreľby
BA JUTSU - jazda na koni
JU JUTSU - boj s minimálnym použitím zbraní
NIN JUTSU - technika maskovania a klamu
SO JUTSU - technika kópie
NAGINATA JUTSU - technika halapartne
SUMO ( SUMAI ) - forma úchopu neodetého tela
KUMIUCHI - spôsob chytania za brnenie
SHURIKEN JUTSU - technika hádzania malých ostrých predmetov
FUKIBARI - technika fúkania malých ihiel ústami Na druhej strane BUDO sú formy "DO" (cesty) - KENDO, IAIDO, KYUDO, NAGINATADO, JUDO, a AIKIDO.

Formy BUGEI sa vyvíjali systematicky od 10. storočia, formy BUDO pochádzajú z väčšej časti z 20. storočia a vychádzajú z koncepcii, ktoré boli po prvýkrát pozitívne uznané asi v 18. storočí. BUDO sa vyvinulo z BUGEI. Žiadna forma DO neexistovala bez svojej formy JUTSU. BUGEI vytvorili bojovníci ako bojové umenie. Sú to bojovo praktické a silné umenia. Boli založené a udržiavané tradičnými rodovými zoskupeniami - RYU.
BUDO nieje zamerané na skutočný boj. Týka sa duchovnej disciplíny, pomocou ktorej sa jedinec pri hľadaní sebazdokonalenia mentálne i fyzicky povznesie. Zdôraznuje sa skôr princíp ako výsledná technika a v niektorých a v niektorých prípadoch sa natoľko odklonilo od BUGEI, že stratilo využiteľnosť v praktickom boji. Charakteristickým rysom BUGEI je jeho široká použiteľnosť v boji. Bol vypracovaný pre použitie na bojisku a priamo sa týka širokého spektra zbraní. BUDO, ktoré sa vyvinulo až po zániku feudálneho obdobia a bez bojovej funkcie, má tendenciu špecializovať sa a jeho účinnosť sa obmedzuje len na určitú zbraň alebo druh boja.

V dnešnej dobe existujú vedľa seba obidva systémy a mohli by sme ich rozdeliť do dvoch kategórii: na klasické a moderné analogické formy. Medzi klasické formy (či už BUGEI alebo BUDO) zaraďujeme tie, ktoré prinášajú dedičstvo, tradície a ktoré existovali ešte pred 20. storočím. Moderné analogické formy boli zostavené v tomto storočí. Medzi klasické BUGEI patrí : KEN JUTSU, IAI JUTSU, KYU JUTSU, SO JUTSU, NAGINATAJUTSU, BO JUTSU, JO JUTSU, NIN JUTSU A JU JUTSU. Ponechávajú si svoje tradičné vzory a zostavy, ale niektoré boli rozšírené o moderné analogické formy, ako sú napríklad :karate - jutsu (forma boja holou rukou), taiho - jutsu (policajná technika držania pod kontrolou), toshu - kakuto - kyohan - taikei (japonský systém boja muža proti mužovi). Z klasických BUDO pretrváva : KENDO, IAIDO, KYUDO, NAGINATADO, JUDO a AIKIDO.

JU JUTSU bolo druhotným systémom BUGEI. Bola to metóda, ktorá dopĺňala techniky použitia meča rôznych RYU. Vo vojnových časoch sa kládol dôraz práve na používanie zbraní, predovšetkým meča. Japonský feudálny bojovníci naháňali hrôzu už svojím výzorom. Boli odetý do ľahkého brnenia a vyzbrojený zlovestnými zbraňami. Boli to profesionáli so všetkým, čo k tomu patrí. Za svoje služby dostávali slušné "honoráre" (územia, tituly, a ďalšie odmeny). Nazývali sa BUSHI (BUŠI). Termín SAMURAI sa vzťahuje k určitému druhu BUSHI z obdobia Muromači (1392 - 1573). Za takýchto podmienok by bolo šialenstvom postaviť sa s prázdnymi rukami tvárou v tvár bushimu. Vojny prebiehali na bojisku podľa jednoduchej šablóny : lukostrelci - jazda - pechota. V konečnom, rozhodujúcom boji mali hlavné slovo meče. Veľakrát sa boj obmedzil len na rituálny boj vojvodcov, ktorému sa ostatní bojovníci len prizerali. Výsledok tohoto zápolenia potom rozhodol o víťazstve vo vojne. Ak bojovník prišiel v boji muža proti mužovi o svoju zbraň, musel sa vedieť ubrániť holými rukami. Až vtedy našlo JU JUTSU svoje opodstatnenie.